|
|
CPHR V DENNEJ TLAČI
06.04.2001 - SME
Nezamestnanosť a práceneschopnosť v regiónoch
Skutočnosť, že napriek malej rozlohe je Slovensko krajinou s veľkými regionálnymi rozdielmi, je všeobecne
známa. Dlhodobo na to poukazujú štatistické čísla (vrátane zahraničných), ale predovšetkým podmienky,
ktoré určujú kvalitu života ľudí v rôznych končinách Slovenska. Podľa týchto ukazovateľov je rozdiel medzi
najrozvinutejšími a „najchudobnejšími“ oblasťami Slovenska väčší ako v prípade obdobných regionálnych
porovnaní v okolitých štátoch.
Typickým príkladom je trh práce, ktorý je na Slovensku dlhodobo poznačený výraznými regionálnymi
diferenciami. Z porovnania oblastí s najvyššou nezamestnanosťou vyplýva viacero spoločných znakov.
Okresy s mierou nezamestnanosti nad 30 percent vykazujú zároveň najvyšší podiel obyvateľov v hmotnej
núdzi (inými slovami chudobných), najnižšie priemerné mzdy, najnižšiu úroveň vzdelanosti obyvateľstva, ako
aj najkratšiu dĺžku života. Dĺžka života je komplexným ukazovateľom, ktorý okrem iného vypovedá aj o
zdravotnom stave a chorobnosti obyvateľstva. Avšak ani pomerne veľké regionálne odchýlky vo veku dožitia
na Slovensku (u mužov 5-6 rokov, u žien 2-3 roky) nemôžu dostatočne vysvetliť obrovské rozdiely v
práceneschopnosti (PN) pracovnej sily. Podľa prepočtu údajov Štatistického úradu SR stratil v roku 1999
pracujúci v piatom bratislavskom okrese (Petržalka) v priemere osem kalendárnych dní pre PN. Na
porovnanie: v okrese Veľký Krtíš pripadlo v tom istom roku na jedného pracujúceho 31 dní PN, vo Svidníku
34 dní a v Starej Ľubovni dokonca 36 dní PN. Pre úplnosť treba dodať, že približne 92 % PN je pre chorobu,
zvyšok tvoria úrazy spôsobené doma (6 %) a v zamestnaní (2 %), čo platí s malými odchýlkami pre celú SR.
Z porovnania PN a počtu nezamestnaných vyplýva, že v okresoch s vysokou mierou nezamestnanosti sú
pracujúci podstatne častejšie na PN ako v okresoch s nižším počtom nezamestnaných. Je na tom pracovná
sila v týchto regiónoch po zdravotnej stránke o toľko horšie?
Určite nie, pričom neobstojí ani argument, že príčinou PN môže byť vysoký podiel rómskeho obyvateľstva,
ktorý je tiež jedným zo spoločných znakov uvedených okresov. Údaje totiž hovoria o práceneschopnosti
zamestnaných ľudí, čiže vylučujú nezamestnaných z rôznych objektívnych a subjektívnych dôvodov, medzi
ktorými je rómske obyvateľstvo naozaj významne zastúpené.
Dôvodom môže byť fakt, že pri pomerne nízkych priemerných mzdách v týchto okresoch je pre mnohých
zamestnaných PN zaujímavá, či už z hľadiska zákonného nároku na náhradu mzdy (ktorá môže trvať aj rok),
alebo aj možnosti privyrobiť si niečo počas PN. Pozornosť vzbudzuje ešte jeden úkaz: okres Bratislava I so
6,5-percentnou nezamestnanosťou, dosahuje PN porovnateľnú s najmenej rozvinutými regiónmi (29 dní). Tu
môže byť vysvetlením väčšia koncentrácia inštitúcií verejného sektora. Možno predpokladať, že tlak na
dochádzku do zamestnania je predsa len vyšší v komerčnom sektore. Inak povedané - pre súkromníka,
predovšetkým samozamestnaného, je PN prakticky vždy stratovou záležitosťou.
Aj keď práceneschopnosť nie je priamou príčinou nezamestnanosti, dáva určitý obraz o motivačnom rámci
podnikateľského prostredia a sociálneho systému (v tomto prípade nemocenského poistenia), ako aj o
pracovnej morálke a správaní produktívneho obyvateľstva v rôznych regiónoch. Od rozšírenej PN nie je totiž
ďaleko ku klesajúcim výkonom podnikov, prehlbujúcej sa nezamestnanosti a závislosti od sociálnej pomoci
štátu a práce načierno. Preto za kľúčové pre pochopenie a riešenie týchto problémov možno považovať
opatrenia, ktoré podporia ďalší rozvoj súkromného sektora, motivačný a adresný charakter nemocenského
poistenia (napr. skrátenie času PN, počas ktorého sú vyplácané dávky, prísnejšie kontroly), ako aj
sledovanie príčin a rozdielov v práceneschopnosti vo verejnom a súkromnom sektore.
LUBOŠ VAGAČ
|
|
