CPHR V DENNEJ TLAČI

Ženy na Slovensku pracovali tento rok do 29. marca zadarmo. Až 30. marca začali za svoju prácu zarábať. Aj takto obrazne by sa dal parafrázovať štatistický údaj, podľa ktorého mzda slovenských žien v roku 1999 dosiahla v priemere 75 percent mzdy mužov. Ženy nepoteší ani fakt, že sa tento rozdiel za posledné roky zväčšuje. Podobnú situáciu možno pozorovať s menšími alebo väčšími odchýlkami všade vo svete. Neexistuje krajina, kde by sa zárobky žien čo i len priblížili úrovni mužov. A keďže nižšie príjmy znamenajú následne aj nižšie starobné dôchodky, tak sa okrem feminizácie staroby, čiže nárastu podielu žien medzi starším obyvateľstvom, čoraz častejšie hovorí aj o inom fenoméne – feminizácii chudoby.

Slovenky majú rovnaké možnosti vzdelávania i porovnateľnú kvalifikáciu ako muži, a predsa na trhu práce dochádza k nerovnostiam. V čom spočívajú príčiny nižších príjmov žien? Medzi objektívne dôvody možno zaradiť napríklad skutočnosť, že ženy prevažujú v odvetviach a povolaniach, ktoré vykazujú najnižšie priemerné zárobky (školstvo, zdravotníctvo, ubytovacie a stravovacie služby). Do úvahy treba vziať aj to, že medzi ekonomicky aktívnym obyvateľstvom majú v dosiahnutom vzdelaní ešte stále mierne navrch muži, čo platí najmä pre staršie generácie. Zaváži aj fakt, že v súkromnom sektore, ktorý produkuje viac než 3/4 hrubého domáceho produktu a zamestnáva viac mužov ako žien, je odmeňovanie voľnejšie ako vo verejnom sektore, kde platia jednotné mzdové predpisy.

Štúdie však potvrdzujú, že aj po zohľadnení týchto "štruktúrnych" faktorov, časť tzv. gender pay gap, čiže rodového rozdielu v odmeňovaní, zostáva. Ide pravdepodobne o kombináciu spoločenských a psychologických vplyvov, ktoré majú hlbšie korene. V spoločnosti je stále prítomná predstava, že je to hlavne muž kto sa má postarať o finančné zabezpečenie domácnosti. To sa následne odzrkadľuje aj pri jeho výbere zamestnania a vyšších finančných požiadavkách. U žien sa naopak prejavuje väčšia ochota pracovať za menej a menšia odhodlanosť postupovať do vedúcich a preto lepšie platených pozícií. Do určitej miery to súvisí s ochotou preberania zodpovednosti, ktorá je akosi prirodzene prisudzovaná viac mužom, a to často aj samotnými ženami. Na druhej strane, väčšina žien je v budovaní pracovnej kariéry obmedzená materstvom a opatrovaním detí, čím sa spomaľuje ich postup do lepších pozícií. Vážnou a často prehliadanou je oblasť tzv. neplatenej práce, čiže práce v domácnosti, ktorá je pritom podstatná pre ekonomické prežitie mnohých rodín. Podľa dostupných informácií je úplná pracovná zaťaženosť žien platenou aj neplatenou prácou v strednej a východnej Európe priemerne 70 hodín týždenne, čo je asi o 15 hodín viac než u žien v západnej Európe.

Rozdiely v zárobkoch sú teda aj odrazom vnímania spoločenského postavenia žien, ktoré je naklonené k tradičnému chápaniu ženy predovšetkým ako matky. Za príjmovú diskrimináciu možno považovať stav, keď je žene (v zásade však komukoľvek) za prácu rovnakej alebo podobnej hodnoty, ktorá vyžaduje porovnateľnú kvalifikáciu, úsilie a zodpovednosť, zaplatená nižšia odmena. Nepochybne dochádza aj u nás k tomuto javu a do značnej miery súvisí s predchádzajúcim textom. Proti podobným formám diskriminácie žien bolo prijatých viacero medzinárodných aj národných dokumentov. Skúsenosti z krajín, ktoré sa snažili riešiť situáciu tzv. pozitívnou diskrimináciou, napr. zavedením kvót na obsadenie pracovných miest či vplyvných pozícií ženami, však poukazujú na protikladné výsledky. Popri nesporných pozitívach súvisiacich najmä s poklesom chudoby žien a odstránením predsudkov, priniesli tieto opatrenia novú vlnu diskriminácie a averzie, na ktorú v konečnom dôsledku doplácajú tie najschopnejšie ženy. Výsledky, ako sa zmenilo hospodárenie podnikov, nie sú známe.

Čo možno urobiť v prospech príjmovej rovnosti? Predovšetkým presadzovať rovnosť šancí a príležitostí, nielen na trhu práce, ale vo všetkých oblastiach života. Počnúc výchovou detí a mládeže v duchu rovnosti oboch pohlaví v rodine i spoločnosti, ktorá je predpokladom zbavenia sa zažitých predsudkov nielen voči ženám, ale aj mužom ako jediným a nenahraditeľným živiteľom rodiny. Súčasná ekonomická situácia slovenských domácností je v tomto smere paradoxne dobrým liekom. Zdôrazniť treba aj potrebu vzdelávania, ako rozhodujúceho faktora vyšších príjmov a dôchodkov. Asi ťažko možno očakávať prevratné zmeny v odvetvovej štruktúre zamestnanosti žien a mužov. Dá sa však poukazovať na pozitívny prínos žien v rôznych sférach hospodárskeho a politického života, na výhody zmiešaných pracovných kolektívov, na potreby modernej podnikovej kultúry. Svojim podielom môžu prispieť aj mimovládne organizácie a záujmové združenia, najmä rozumne mierenou osvetou a ďalším výskumom tejto problematiky. Jedno je isté: nikto nebude proti, ak sa tri mesiace spomenuté v úvode skrátia.

Luboš Vagač

© CPHR 1996 - 2000