CPHR V DENNEJ TLAČI

Korupcia sa nedá odstrániť bez nátlaku verejnosti a médií
Chcem, aby moje deti žili v slušnej spoločnosti

Emília Sičáková

S hosťom Slova sa rozprávajú Lýdia Kokavcová a Marián Repa

Narodila sa 2. februára 1975 v Snine. V roku 1998 skončila štúdium na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, odbor zahraničný obchod. Od septembra 1997, t.j. ešte počas vysokoškolského štúdia, začala pracovať v Centre pre hospodársky rozvoj, kde sa venovala problémom transparentnosti slovenskej ekonomiky a dôsledkom nedodržiavania týchto princípov. Postupne sa špecializovala na problémy korupcie, s čím súviselo aj založenie slovenskej pobočky Transparency International patriacej pod hlavnú centrálu TI, ktorá má sídlo v Berlíne. V súčasnosti pôsobí na poste prezidentky slovenskej pobočky, kde je zodpovedná za výskum, monitorovanie a analýzu dát, ako aj vypracovanie odborných štúdií s tematikou korupcie. Je autorkou a spoluautorkou niekoľkých publikácií, napríklad Podoby korupcie na Slovensku, Transparentnosť v slovenskej ekonomike, Súťažné metódy v poskytovaní licencií, Transparentnosť a skrytá ekonomika - vzájomne si odporujúce fenomény, a podobne. Zúčastnila sa viacerých tvorivých dielní (workshopov) a stretnutí
venovaných horeuvedeným problémom. Počas svojho vysokoškolského štúdia bola vyznamenaná Cenou Dekana Obchodnej fakulty za výskum, výsledky a činnosť počas vysokoškolského štúdia a Cenou Rektora ako najlepšia žiačka univerzity. Týždenník The Slovak Spectator ju v roku 1999 vyhlásil za Ženu roka 1999. Žije v Bratislave, je slobodná.

TIS je na Slovensku relatívne novou inštitúciou, vo svete fungujú jej pobočky už niekoľko rokov. Aká je to organizácia, kde vznikla a aké dôvody viedli k jej vzniku?

Otcom celej myšlienky je Peter Eigen, ktorý pracoval dlhé roky vo Svetovej banke a keď išiel do dôchodku, mal obrovské skúsenosti s finančnými tokmi smerujúcimi do rozvojových krajín. Vedel, že veľká časť peňazí skončí niekde inde. V Nemecku sa v roku 1993 so skupinou ľudí rozhodol, že založia organizáciu zaoberajúcu sa problémom korupcie vo vnútri štátu. Medzinárodné inštitúcie totiž poväčšine nehovoria, kam financie
putujú, pretože to záleží od domácej vlády. Eigenovi sa podarilo sieť dosť rozšíriť, dnes existuje viac ako 80 pobočiek Transparency International (TI - pozn. red.) po celom svete. Sústredili sa aj na krajiny strednej a východnej Európy, veľmi úspešné sú pobočky v Latinskej Amerike. Považujem za veľký nedostatok našich krajín, že sme si nezobrali príklad práve z Latinskej Ameriky a nevyhýbali sa chybám, ktoré oni počas
transformácie identifikovali. S korupciou sa borili rovnako ako my a vytvorili celkom slušné systémy na to, ako sa dá problém riešiť.

No dobre, a ako to bolo s TI na Slovensku?

V Centre pre hospodársky rozvoj (CPHR) sme asi od roku 1997 pracovali na projekte zaoberajúcom sa transparentnosťou slovenskej ekonomiky. V tom čase sme nemysleli na korupciu, len sme skúmali, či sa dodržiava princíp transparentnosti, t.j. mať vedomosť o tom, komu sa odpustili dane, dovozná prirážka a pod. Zaujímali nás dôsledky toho, keď nevieme, akými tokmi idú peniaze a či transakčné náklady, ktoré
musí podnikateľ vynaložiť na to, aby príslušnú informáciu získal, sú vysoké. Potom sa totiž deformuje celé hospodárske prostredie. Zistili sme, akým spôsobom naši podnikatelia riešia deficit informácií a dopracovali sme sa ku korupcii. Nie je to len problém Slovenska, a preto jestvuje príslušná medzinárodná inštitúcia. Nadviazali sme prvé kontakty s Berlínom, ktorý je sídlom TI, a s Londýnom. Rozhodli sme sa pokračovať
v problematike ďalej a byť členom veľkej siete.

Čo vám prináša to, že ste subjektom vo veľkej sieti?

Výhoda členstva je najmä v istej pridanej hodnote vedomostí. Netreba vymýšľať to, čo už bolo vymyslené. Ak niektoré krajiny roky vymýšľali systémy integrity znižujúce korupciu, je rozumné sa z toho poučiť. V Berlíne existujú spracované príručky, materiály na jednotlivé problematiky a kontakt na potrebných ľudí. Keby som ja potrebovala informáciu o tom, ako sa rieši odvolanie v zákone o prístupe k informáciám v Japonsku,
pomerne rýchlo sa ju dozviem.

Nedá sa mi nevyhnúť otázke transparentnosti Transparency International, teda zdrojov jej financovania.

Je to absolútne legitímna otázka. Vznikli sme v septembri 1998 a do apríla 1999 boli všetky naše výdavky kryté Centrom pre hospodársky rozvoj (CPHR).

Odkiaľ je financované CPHR?

Prostriedky získava na základe predložených projektov od donorov.

Zahraničných?

CPHR nie je platené zo štátneho rozpočtu a ako ostatné mimovládne organizácie a tretí sektor na Slovensku, aj ono je financované veľkými nadáciami. Sú to napríklad Fordova nadácia, Nadácia USAID, Know How Fund, programy PHARE a pod.

Vráťme sa k vášmu financovaniu. 

Prvé peniaze na svoj inštitucionálny rozvoj sme dostali z PHARE. Za ne sme si kúpili počítače a prvé zariadenie. Na aktivity sme dostali prostriedky z Nadácie pre otvorenú spoločnosť. Urobili sme výskum verejnej mienky, spracovali veľkú analýzu korupcie na Slovensku, ktorá je na internete, zriadili sme si internetovú stránku a pripravili sme protikorupčný plán vychádzajúci zo spomínaných analýz. Ďalšie prostriedky sme získali z Nadácie Friedricha Eberta, resp. z jej pobočky na Slovensku. Na tomto základe sme vytvorili 5-člennú pracovnú skupinu na problematiku verejného obstarávania. Výsledkom jej činnosti je príručka Ako postupovať v procese verejného obstarávania, keďže od septembra minulého roka je v platnosti nový zákon o verejnom obstarávaní. Druhým výsledkom bola analýza systému verejného obstarávania na Slovensku. Finančné prostriedky sme neskôr získali aj od USAID. Toto sú naši sponzori.

Nesnaží sa vám občas nejaká veľká firma podnikajúca na Slovensku prejaviť svoju priazeň finančnou pomocou?

Nie, ani sme to neskúšali a nemali sme s nimi kontakty.

Kto bude ďalej financovať vašu činnosť?

Posledný projekt sa skončí v júli a nie je energia na to, aby sa začalo uvažovať, ako ďalej. Predpokladám však, že znova sa pokúsime získať prostriedky z Nadácie otvorenej spoločnosti - chceme sa venovať decentralizácii a tomu, či v činnosti samosprávnych orgánov vzniká priestor pre korupciu. Ak je tomu tak, chceli by sme na základe zahraničných skúseností navrhnúť nejaké opatrenia.

V zozname korupcie krajín je SR spolu s Bieloruskom na 47. mieste. Ako sa dá prísť k takémuto výsledku?

Metodológia prípravy indexu výskumu je na internete. Index vypracovali v Berlíne na základe prieskumov renomovaných medzinárodných inštitúcií, akými sú Svetová banka a pod.

Čo sa ďalej deje s výsledkami, ku ktorým dospejete? Pokračujete napríklad v monitorovaní privatizácie Slovenských telekomunikácií, a.s. po tom, ako sa rozvírila hladina médií a verejnej mienky v prípade výberu sprostredkovateľa?

Nie sme orgánom štátnej moci, našu úlohu nedefinuje ani ústava, ani žiadny iný zákon či dokument. Svojou činnosťou môžeme iba prispieť k tomu, aby represívne orgány (polícia, súdy, prokuratúra), ktorých činnosť je platená z peňazí daňových poplatníkov, mohli aj na základe našich výsledkov začať konať. Môžeme niečo
rozanalyzovať a povedať k tomu svoj názor. Naša úloha, hoci je dosť veľká, sa však končí tým, že pomenujeme kroky, ktoré boli chybné. To, či máme alebo nemáme pravdu, môže ohodnotiť každý občan, ktorý si prečíta internetovú stránku. Tak si môže utvoriť úsudok o tom, či je správne, ak rozhoduje komisia, kde málokto rozpráva po anglicky a materiály sú v angličtine. Arbitrom je však verejnosť, nie my. Naším veľkým spojencom sú médiá a ľudia, ktorých zaujíma verejný život. Prinášame informácie, ktorým však musí verejnosť rozumieť. Ak si pozriete našu internetovú stránku s aktivitami TIS, nájdete tam aj privatizáciu ST. O tom, že sme monitorovali túto činnosť naďalej, svedčí aj správa z každého stretnutia medzirezortnej komisie.

Myslíte si, že vás dostatočne vnímajú členovia vlády a zodpovední činitelia?

To neviem posúdiť a ani by som to posudzovať nechcela. Chcem však veriť tomu, že nemajú žiadne zábrany spolupracovať s nami. V opačnom prípade je tu veľký otáznik. Ja ale nevidím reálny dôvod, prečo by mal mať niekto problém s nami spolupracovať - nejdeme predsa proti nikomu, iba sa snažíme riešiť problémy systému. Keď povieme, že v oblasti zdravotníctva je najvyššia korupcia na Slovensku, v systéme zdravotníctva je zrejme niečo zlé. A našou snahou je dať to do poriadku. Ministerstvo si predsa platia občania tohto štátu a ono má pred sebou veľmi veľa práce, ktorú treba vykonať. Ak však nejestvuje tlak verejnosti, skupina troch ľudí zmenu nespraví. Svoju nespokojnosť by mali vyjadriť najmä tí, ktorí sú na to kompetentní. Nechce sa im na ministerstve riešiť problém korupcie? Nevedia to? Ak nevedia, ako na to, treba zavolať expertov. Problém predsa nemôže stále narastať. Ak sa v zdravotníctve privatizuje a nie je spravená koncepcia zdravotníctva, prináša to iba chaos. Veď ako môžete robiť bod 4, keď neviete, aký je bod 1, pričom na seba nadväzujú? A to sa tu deje.

Ako sa to však dá napraviť, keď napríklad v oblasti privatizácie sa nič nezmenilo pri netransparentných akciách na doručiteľa...

To nie je pravda. V akciách na doručiteľa nastali zmeny. Môžeme sa baviť o tom, že nastali dosť neskoro alebo o tom, či boli dostatočné, ale zmeny nastali.

Nedávno vláda prezentovala svoj program boja proti korupcii. Vyšla v tomto smere od vás nejaká iniciatíva alebo ste dokonca na ňom participovali?

Dvanásteho augusta nás pozval premiér k sebe a požiadal nás o prípravu prvého návrhu programu boja proti korupcii. Zaviazali sme sa, že do konca októbra dáme na stôl prvú verziu. Stalo sa, bola zverejnená na internete a zbierali sme ďalšie námety. Vytvorili sa dve medzirezortné komisie - prevenčná a represívna. Prevenčnú vedie podpredseda vlády Ivan Mikloš, represívnu vedúci úradu MS SR Daniel Lipšic. Základný materiál, s ktorým sa začalo pracovať, bol teda náš návrh národného boja proti korupcii. S tým, že všetky pripomienky nám medzirezortné komisie dajú na vedomie. Na týchto základoch pracovníci úradu vlády spracovali materiál, ktorý ešte nie je finálny, ale je na internetovej stránke vlády a je podkladom pre 40-dňovú verejnú diskusiu. Prostredníctvom internetu môžu ľudia posielať svoje návrhy na zlepšenie. Podľa mojej mienky by sa všetky postrehy mali zverejniť a malo by sa odôvodniť, prečo je možné niektoré body uskutočniť. Neskôr by sa mala spracovať finálna verzia a akčný plán. Náš podiel na vládnom programe bol teda dosť veľký.

Podľa vašich materiálov je lobing definovaný ako forma korupcie. Vnímate ho negatívne alebo ako jeden zo štandardných javov? Lobistické skupiny sú v západných štátoch predsa bežnou súčasťou politického a ekonomického života.

Na Slovensku a v transformujúcich sa krajinách vôbec má slovo "lobing" negatívnu konotáciu. Pritom vzniklo od spojenia "stretávať sa vo vstupnej hale". Uvediem však malý príklad: keď som bola 17. novembra v Prahe na konferencii s názvom 10 let poté, nastala tam veľmi zaujímavá situácia. Istá dáma z publika sa nás, účastníkov panelovej diskusie pýtala, čo má spraviť, keď pred školou, do ktorej chodí jej dieťa nie je semafor a deti sú tam ohrozené. Zástupcovia z Česka jej odpovedali: "Zeptejte se Zemana." Považovala som to za absurdné. Odporučila som jej, aby si vytvorili združenie rodičov školy a lobovali. Aby napísali premiérovi list, veď on sa predsa nemá ako dozvedieť, že pred školou nie je semafor a túto informáciu potrebuje dostať. Toto je lobing v pravom zmysle slova. Žiadať istú vec a vedieť si svoj nárok obhájiť. Lobing sám osebe je veľmi pozitívna aktivita, normálna a nevyhnutná súčasť demokracie, aby sa tí, ktorí dostali od občanov mandát na rozhodovanie, mali ako dozvedieť o tom, čo občan potrebuje. Nepoznám inú formu. Na druhej strane však jestvuje veľmi tenká hranica medzi lobingom a korupciou, pretože lobing na Slovensku ani v transformujúcich sa krajinách nie je regulovaný. Existuje niekoľko mechanizmov regulácie, najstriktnejšie sú v Amerike. Tam sa musia všetky lobistické skupiny registrovať a okrem špeciálnych formulárov na priznanie daní jestvujú aj mäkšie spôsoby regulácie, keď sa napríklad žiada, aby všetci vyšší štátni funkcionári zverejnili na internete svoj denný program. S kým a kde sa stretli. Na Slovensku sa v tejto oblasti nezačalo robiť nič. Lobing musíme
chápať ako potrebu, ibaže musí mať lepšie pravidlá. Keďže neboli stanovené, začalo sa to zneužívať. Bohužiaľ, u nás sa chápe lobing v zmysle korupcie.

Má pre vás teda slovo lobing pozitívny význam?

Ja sa nemôžem odreagovať od chápania, ktoré prevláda na Slovensku. Lobing v princípe nie je zlý, ale musí mať pravidlá a musí byť kontrolovateľný. Na Slovensku sa musíme snažiť - aj v rámci národného boja proti korupcii - aby sa toto slovo začalo chápať normálne.

Máte informáciu o tom, že negatívny druh lobingu zasahuje aj do najvyšších straníckych a štátnych funkcií?

Samozrejme.

Zaoberá sa TIS problematikou financovania politických strán, resp. zákonom, ktorý sa v tejto súvislosti pripravuje?

Nedávno usporiadala Nadácia Friedricha Eberta seminár venovaný financovaniu politických strán, ktorého som sa zúčastnila a poznám aj jeho výsledky. Urobila som si analýzu o tom, ako financovanie politických strán funguje v zahraničí. Vôbec nie je jednoduché aplikovať tento model na slovenské pomery, lebo nemôžu platiť tie isté pravidlá v krajine, kde jestvuje tradícia slušnosti a tam, kde táto tradícia nie je. Ak nemáme vžité neformálne pravidlá, ako napríklad slušnosť, dobré správanie atď., potom musia byť prísnejšie pravidlá formálne.

Nenapĺňajú vás občas výsledky vašich zistení pesimizmom?

Naopak. Mám obrovskú chuť a energiu pokúsiť sa o zmenu. Chcem, aby moje deti žili v slušnej spoločnosti. Sloboda pre mňa znamená to, že nemusím riešiť morálne dilemy. Štát je o to silnejší, čím má slobodnejších jednotlivcov. Sloboda je veľmi zaujímavý pojem a je aj o tom, že ak si platím úradníka za niečo, na čo mám zo
zákona nárok, nemusím riešiť vec sama a nemusím dávať úplatok. Keď si platím zdravotné a sociálne poistenie, nechcem sa báť, že niekto z mojej rodiny zomrie, lebo nebude mať základnú starostlivosť a ja budem musieť riešiť morálnu dilemu, či dať alebo nedať úplatok. Nanajvýš, ak treba, som ochotná priplatiť si za nejaký nadštandard alebo rýchlu službu.

Avšak potom nielen korupcia, ale aj takéto príplatky so sebou prinášajú nerovnosť. Keďže platíme dane, prečo by sme mali priplácať za rýchlu službu, ktorá je zriadená výlučne na tento účel?

Povedzme. Ale my všetci si klameme do očí, ak hovoríme, že zdravotníctvo je bezplatné - lebo to tak nie je. Platíme ho predsa zo svojich peňazí a navyše dávame úplatky, aby sme dostali to, na čo už máme zo zákona nárok. To je problém, ktorý treba vyriešiť. Súhlasím, že by bolo úplne ideálne, ak by každý dostal, čo potrebuje a vtedy, keď to potrebuje. To ale nefunguje ani po uplynutí desiatich rokov od nežnej revolúcie.
Treba prijať riešenie. Alebo budeme neustále riešiť morálne dilemy?

Zdravie je však pre každého najvyššia hodnota, ktorú vnímame emotívne. Emócie sú naším "vodidlom" pri reakcii na fakt, že je niekto chorý a treba ho vyliečiť. Prvým krokom je, že chceme chorému pomôcť. Druhým, že dáme lekárovi úplatok. Myslíte si, že niečo také sa dá odstrániť racionálnymi prostriedkami?

Keby ste mali istotu, že nepotrebujete dať úplatok, niet čo riešiť.

Dobre teda - v prípade ohrozenia zdravia vašich blízkych - dali by ste úplatok?

Je to veľmi zložitá otázka a zatiaľ som s niečím podobným nebola konfrontovaná. Avšak - snažím sa o zmenu. Veľmi ľahko sa dávajú morálne rady, ale tento problém je potrebné riešiť. Nevytvára napríklad sociálnu nerovnosť aj to, že k dispozícii je jedno lôžko a - kto ho preplatí? Kto dá viac? To však nie je len vzťah pacient - lekár. Zahŕňa to spôsob, ako sa dostať na medicínu, dostať miesto ako lekár v Bratislave, spraviť si
atestácie...

Pomohlo by zvýšenie platov?

Myslím, že by najmä pomohlo, keby sme si povedali, ako má zdravotníctvo vyzerať. Nemáme koncepciu. Robí sa privatizácia, ale nejestvuje koncepcia. Rada by som ako občan počula návrhy od tých ľudí, ktorí by mali na tom pracovať.

Po desiatich rokoch sa na Slovensku vytvoril kruh medzi podnikateľmi, ľuďmi vo verejnej správe - dosadenými na základe straníckych princípov - a politikmi. Je priam nemožné preťať ho.

Preto chceme, aby všetci ministri pravidelne na internete zverejňovali to, kde a s kým sa stretli. Potom môžeme rozprávať o tom, či sú skorumpovaní alebo nie. Nejde len o majetkové, ale aj o nemajetkové záujmy. Napríklad vo Veľkej Británii sa bez problémov zverejní, že minister bol včera na školení, ktoré mu platila istá chemická spoločnosť a dostal za to nejakú sumu peňazí.

Nie je možnosť klamať?

Nie, lebo vždy sa nájde nejaký novinár, ktorý zistí, kde minister bol. 

Máte vedomosť o tom, ako prebiehala transformácia v ostatných západoeurópskych krajinách po druhej svetovej vojne? Neprekvitala korupcia, podobne, ako je tomu na Slovensku, povedzme v SRN začiatkom 50. rokov? Ako prišli tamojšie veľké firmy k majetku?

Túto oblasť som zatiaľ bližšie neštudovala.

Do akej miery je efektívna činnosť TI napríklad v Latinskej Amerike?

Veľmi. V Argentíne napríklad monitorovali procesy verejného obstarávania v istej firme. Verejné vypočúvanie sa dokonca prenášalo pomocou televízie.

Ako môže škandál takého rozsahu, v akom sa odohral v nemeckej CDU, ovplyvniť miesto krajiny v rebríčku korupcie?

Rebríček je trendovým ukazovateľom za obdobie troch rokov. To znamená, že aj keby v tomto roku nastali zmeny, veľmi sa to neprejaví, lebo do priemeru sa zahŕňajú aj dva predchádzajúce roky. Je dôležité, ako je konštruovaný dotazník a ten je väčšinou celoplošný. Finančný škandál v SRN sa týkal len jednej skupiny ľudí.

Takže môže byť nanajvýš zahrnutý v jednej dotazníkovej otázke?

Áno.

Kto je najvyšším vývozcom korupcie?

Čína, Taiwan a pod.- ázijské krajiny.

Ak má zahraničný investor záujem o podiel na trhu istej krajiny, o ktorej vie, že má skorumpovaných úradníkov, iste sa bude snažiť preniknúť do nej pomocou úplatkov. Je vôbec šanca eliminovať tieto aktivity, keďže sa viažu na ekonomické ciele v globalizovanom svete?

Koncom 70. rokov sa prijal v USA Zákon o zahraničnej korupcii, ktorý zakazoval a považoval za trestné podplácanie zahraničných verejných činiteľov v zahraničí americkými firmami. To bol jediný zákon v jedinej krajine. Americké firmy sa cítili byť v nevýhode oproti tým, ktorí podplácali, a na medzinárodnom trhu nemohli konkurovať. Problematika sa preniesla na pôdu OECD: začalo sa odporúčaniami, ktoré by mali firmy dodržiavať a vyvrcholilo to prijatím konvencie OECD o zákaze podplácania verejných činiteľov. OECD teda nabáda krajiny k implementácii tejto problematiky do legislatívy a chce, aby sa uplácanie považovalo za trestný čin.

V čase, keď musela Európska komisia odstúpiť pre korupčný škandál, sa nemohli uskutočniť žiadne represívne opatrenia?

Nie vo väzbe na spomínanú konvenciu, lebo jej implementácia prebieha až teraz.

Zaujímavé však napríklad je, že v čisto katolíckom a do istej miery korupčnom prostredí v Taliansku fungujú všetky potrebné mechanizmy a spoločnosť si ich vždy nájde. Navyše, zaznamenáva aj rast. Ako si to vysvetľujete?

Tam, kde je korupcia, nedarí sa doposiaľ - napríklad v prípade talianskeho juhu. Sever bol stále slušnejší a poriadnejší a juh sa ponára do stále väčších problémov.

Nenastane toto isté u nás? Schéma: chudobný juh, ktorý bude stále chudobnejší, pričom sever a metropola budú bohatnúť? Nevzniknú tu isté neformálne pravidlá?

Aj neformálne pravidlá sa stále menia, hoci pomalšie ako formálne a zrejme aj úspešnosť implementácie formálnych pravidiel je závislá od podoby neformálnych. V prípade slovenskej decentralizácie však bude treba spolupracovať s lokálnymi mimovládnymi organizáciami. Aby dostali potrebné vedomosti o úlohe regionálnych
vlád, o tom, ako ich kontrolovať a pod. Oni musia nastúpiť ako čestné vlády. Bude záležať len na nás, aké kontrolné mechanizmy uplatníme, či už štátne - mocenské alebo naše, neformálne mechanizmy vo forme mimovládnych organizácií. Bude to veľká výzva pre ľudí.

Aj na Slovensku sú však najzaostalejšie regióny práve tie, kde je participácia občanov na správe vecí verejných minimálna. Hoci je decentralizácia nesporne pozitívna vec, obávam sa, že k zníženiu korupcie v jej dôsledku nedôjde.

Každá aktivita má aj negatívne stránky a toto skutočne hrozí. Budeme musieť prejaviť väčší záujem o záležitosti verejného charakteru, aby nedochádzalo k ich zneužívaniu. To je aj otázka generácií - vzdelaní ľudia sa budú musieť vrátiť domov. Kto iný vyrieši problémy regiónu, ak nie tí, ktorí v ňom žijú? Budú sa musieť začať oň zaujímať. Individuálna zodpovednosť je náročná, ale ak sa jej ľudia chopia, budú mať z
nej úžitok.

To však bude veľký problém, lebo nie je veľa ľudí, ktorí sú ochotní vykonať zmenu.

Áno, môže to byť problematické, pretože ľudia sa nevracajú domov. Povedia si: nemá zmysel vrátiť sa domov, lebo to nezmeníš. Ale ak tam budú možnosti - v dôsledku decentralizácie - a mozog, ktorý to dokáže posunúť, ľudia začnú prichádzať. Doposiaľ bolo všetko riadené z centra a región ste nemohli ovplyvniť. Keď dáme ľuďom kompetencie, bude to iné.

Ako druhú najskorumpovanejšiu oblasť vníma populácia školstvo. Štrajkujú poväčšine učitelia základných a stredných škôl, tí na vysokých školách občas vyjadria tichý súhlas. Znova: pomohlo by zvýšenie platov?

Výskumy Svetovej banky hovoria, že to nie je funkcia platu. Je to smutné, ale je to funkcia systému. Vláda má úžasnú príležitosť ukázať počas prijímacích skúšok na stredné školy, aká miera korupcie tam reálne existuje. Čo napríklad bráni ministerstvu školstva počas prijímacích skúšok zriadiť horúcu linku, kde by rodičia majúci nejaké podozrenie, mohli zavolať? Zriadila by sa skupina ľudí, ktorá by prešetrila všetky prípady a na konci skúšok by sa výsledky zverejnili V mnohých prípadoch vzniká totiž tzv. korupčná mytológia, t.j. ľudia si len myslia, že vzniká korupcia - to treba vyvrátiť.

Nebude to príliš nákladné?

Náklady sú vzhľadom na efekt minimálne. Ešte nikto nepovedal, že demokracia je lacná záležitosť.

© CPHR 1996 - 2000