CPHR V DENNEJ TLAČI

Od roku 1989 sa vyprofilovalo množstvo často emocionálne podfarbených názorov na transformáciu ekonomiky a spoločnosti. Racionálne zdôvodnené rozdiely v názoroch na základné problémy však asi ešte len budú vznikať. Pred desiatimi rokmi nik nezapochyboval o odpovedi na otázku: "Kto má robiť reformy?" Odpoveď znela - štát. Každý si bol istý aj dôvodmi, pre ktoré bolo treba robiť reformy - išlo najmä o vybudovanie demokratickej spoločnosti "západného typu". Aj obsah zmien bol pomerne jasný: otvorenie hraníc, privatizácia, cenová liberalizácia. To všetko bolo treba zrealizovať tak rýchlo, ako sa len dalo. Revolučná fáza reforiem jevšak už za nami.

Nové otázky

Prichádza nová etapa, ktorá je už náročnejšia - na čas, peniaze, vedomosti, politický konsenzus i zapojenie občana do správy vecí verejných. Bude to etapa evolúcie, postupnej zmeny, permanentnej reformy. Tú už nebude mať v rukách len štát, pretože ten často nechce a ani nedokáže dostatočne meniť spoločnosť. Od štátnych úradníkov nie je možné očakávať, že by zmenili fungovanie svojich úradov v prospech spoločnosti, teda často vo svoj neprospech. Tiež sa od nich iba ťažko dá očakávať tvorivý prístup, keďže zaň nie sú odmeňovaní. Ak sa totiž podarí podnikateľovi uplatniť za desať rokov jeden zo sto nápadov v praxi, môže zbohatnúť. Ak sa však to isté podarí štátnemu úradníkovi, v lepšom prípade o ňom napíšu článok v novinách. Ak má šťastie, dokonca pozitívny článok.

Ani dôvod implementácie reforiem už nebude taký jednoznačný ako v minulosti. Kedysi bolo každému jasné, že chce nový Volkswagen namiesto starej "stopäťky" a že v rozhlase chce počúvať svetové hity namiesto ich prekladov. Ale dnes už nie je také isté, či je lepšie klásť dôraz na vytvorenie podmienok pre rýchlejší rozvoj zaostalejších regiónov, alebo skôr na podporu migrácie do oblastí so silnejšou ekonomikou. Neexistuje tiež jednoznačná odpoveď na otázku, do akého veku majú mať občania zabezpečenú rovnosť šancí vo vzdelávacom procese.

A tak sa dá pokračovať.

Čo môžeme urobiť

Zrejme nikto nemôže povedať, ako bude svet vyzerať o 10 či 20 rokov. Nevieme, ako presne bude vyzerať školstvo (možno sa budú deti učiť z CD nosičov), zdravotníctvo (už dnes je možné konzultovať s lekármi cez internet), podnikateľské prostredie, bankovníctvo. Vieme však, že svet sa bude meniť čoraz rýchlejšie. To, čo môžme urobiť, je vybudovanie infraštruktúry reforiem (poznatkovú databázu, mechanizmus riešenia konfliktov, systém motivácie reformátorov) tak, aby v budúcnosti mohlo Slovensko reagovať na zmeny pružnejšie. Stabilita, ktorá je nevyhnutná pre zdravý ekonomický rast, totiž neznamená ignorovanie trendov, ale efektívne prispôsobovanie spoločenských pravidiel.

Brzdami reforiem budú aj mnohé iné predsudky. Napríklad viera v spasiteľa, ktorého treba vyhľadať a spoľahnúť sa na to, že nás vyvedie do krajiny zasľúbenej. Koľko mesiášov sa ešte bude musieť vystriedať v našich zemepisných šírkach, aby sme uverili, že sme to my, občania, v rukách ktorých sú naše osudy. Že teda máme požadovať prístup k informáciám namiesto výmeny jedného politika iným (okrem duševne chorých). Že ak preferujeme správy o najnovších partneroch modeliek pred správami o použití prostriedkov z privatizácie, nemôžeme byť prekvapení, že po každej reforme nám ostane na stene fotka Adriany Sklenaříkovej a iným vily v Španielsku a Rakúsku. Úspešní politici robia väčšinou to, čo im prináša popularitu, a nie to, čo je dobré pre krajinu. Ak im popularitu neprinesú dobré reformy, pretože my, občania, nemáme čas a chuť sa s nimi
oboznámiť a oceniť ich autorov, tak ich nebudú presadzovať. Časť práce by v tomto smere mali realizovať aj mimovládne organizácie, pretože nielen občania, ale aj firemná sféra je väčšinou presvedčená, že kvalita podnikateľského prostredia je len vecou vlády. Málokedy počujeme, že by sa podnikatelia starali o kvalitu zákona o konkurze a vyrovnaní, o prácu na zákone o regulácii prirodzených monopolov či o analýzu dosahov integrácie.

Treba začať

Aj keď nikto nevie, ako bude vyzerať svet o 10 či 20 rokov, z krátkodobého pohľadu sa niektoré kroky zdajú byť pomerne jasné aj dnes. Vieme napríklad, že miera prerozdeľovania je na Slovensku jedna z najvyšších v Európe. Pritom podiel výdavkov na starostlivosť o dôchodcov, invalidov či mládež je, naopak, jeden z najnižších. Prerozdeľovanie teda u nás viac než inde znamená prospech tých, ktorí ho využívajú neefektívne, napríklad formou dotácií nezdravým podnikom. Je to aj dôsledok nízkej prehľadnosti celého procesu. Vieme tiež, že máme nedostatok vzdelaných ľudí a vieme, že naša budúcnosť závisí práve od kvality a kvantity v tejto oblasti. Zdrojom úspechu (aj vo vzdelávaní) je súťaž súkromných subjektov financovaných aspoň čiastočne zo zdrojov spotrebiteľov. Aj tu by lepší prístup k informáciám pomohol: napríklad zverejnením analýz úspešnosti absolventov stredných a vysokých škôl. Budovanie ľudského kapitálu sa nemusí realizovať len formou
vzdelávania, ale aj vhodnou imigračnou politikou, vyvažujúcou emigráciu špičkových odborníkov.

Prudký hospodársky rast v polovici deväťdesiatych rokov neznížil nezamestnanosť. Príčiny jej rozsahu treba preto zrejme hľadať vo vysokom odvodovom zaťažení podnikov, v neefektívnej sociálnej sieti a ďalších problémoch trhu práce. Isté je, že štátna správa zdedená zo socializmu dnes nevyhovuje. Od byrokracie preto treba prejsť k takzvanej "ad-hoc-racii", pružnejším štruktúram schopným reagovať na momentálne zmeny situácie.

V každej z uvedených oblastí platí, že reforma sa nedá uskutočniť "za noc". Začať sa však dá aj rýchlejšie.

Eugen Jurzyca

© CPHR 1996 - 2000