 |
|
 |
|
|
|
|
CPHR V DENNEJ TLAČI 01.04.1999 - DOMINO FÓRUM
Z akej rodiny pochádzate? Myslím si, že zo slušnej. Boli rodičia v strane? Otec. Prečo? Bral to ako nutnosť. Mali sme len jeden vážny rozhovor, keď mi otec ponúkol, že mi vybaví členstvo v strane. Odmietol som. Prečo? Nie z ideologických dôvodov. Nerátal som, že k zmene dôjde ešte za môjho života a že by mi takýto postoj mohol priniesť nejaké výhody. Jednoducho ma nič do strany neťahalo. Ani šanca urobiť kariéru? Ani dnes ma tzv. klasická kariéra neláka. Napriek tomu, že som dostal relatívne atraktívne ponuky. Schuster nám povedal, že on patril medzi poctivých komunistov. Bolo možné byť v ústrednom výbore a byť poctivým človekom? Teoreticky je to možné. Spomeňme si, že udalosti roku 1968 viedli práve títo ľudia. Ja sa držím toho, že budúcnosť v spätnom zrkadle neuvidíš. Ešte aj normalizátori prestali postihovať exponentov pražskej jari zhruba po desiatich rokoch. A od roku 1989 už takéto obdobie uplynulo. Ak sa dnes bývalí členovia ŠtB a KSČ úprimne snažia o vstup do NATO a EÚ a chcú tu vytvoriť korektné prostredie, som ochotný s nimi spolupracovať. Na druhej strane sa ale občas do toho spätného zrkadla kvôli bezpečnosti jazdy vpred pozrieť treba. Možno aj preto by som ja osobne videl rád v najvyšších funkciách súčasného Slovenska ľudí, ktorých kredit priveľmi nezaťažuje ich minulosť. Aby som bol aktuálny: z viacerých dôvodov by som uvítal, keby bol budúci prezident SR žena. Ľudovít Kaník nám povedal, že on šiel na ekonómiu preto, lebo ho nevzali na dramaturgiu. Prečo ste ju študovali vy? Vyrastal som v prevažne katolíckom prostredí, kde sa trhové princípy často odsudzovali. Mám pocit, že ja som sa z nejakých dôvodov čiastočne od môjho okolia odlišoval. Keď sa napríklad moji príbuzní rozčuľovali nad ľuďmi, ktorí požičiavali peniaze a žili z úrokov, ja som nevedel pochopiť, čo je na tom zlé. Dala vám škola niečo? Odhadom osemdesiat percent toho, čo sme sa učili, bolo nanič, ale čosi sa tam dalo naučiť. A mám na to aj dôkaz. Aký? V 1987 mi Hospodárske noviny uverejnili článok o tom, že treba liberalizovať ceny. Bol som šokovaný, že to vyšlo. Mimochodom, druhý článok o potrebe návratu k súkromnému vlastníctvu mi už neuverejnili. Mali ste pred rokom 1989 nejaké kontakty na ekonómov, ktorí zmýšľali podobne ako vy? Nie, nepatril som k žiadnej skupine, nemal som nijaké kontakty. Neskôr som sa o tom rozprával s Ivanom Miklošom. Podobne ako on, aj ja som sa cítil v tomto smere osamotený. Poznali ste sa s Miklošom pred osemdesiatym deviatym? Nie, ale keď som ho prvýkrát počul v akejsi televíznej debate hovoriť, bolo pre mňa veľmi príjemné zistenie, že aj niekto iný na Slovensku uvažuje podobne ako ja. Dnes je tu už veľa ľudí, čo akceptujú trhovú ekonomiku, ale vtedy to bolo celkom výnimočné. Zažil som napríklad, že v období začiatkov transformácie vtedajší slovenský minister financií v televíznej debate nevedel, v akej fáze je proces liberalizácie cien. V čase, keď už liberalizácia bežala. Nebol to náhodou Michal Kováč? (Smiech.) Bez komentára. Je tu dnes naozaj dosť ľudí, ktorí rozumejú princípom trhovej ekonomiky? Je to už kritické množstvo. Základy trhovej ekonomiky sú zvládnuté. Ale na Ekonomickej univerzite prednáša stále veľa docentov, profesorov, ktorí tu učili aj pred rokom 1989. Prispôsobili sa, alebo uverili v trh? Myslím, že situácia sa rýchlo zlepšuje. Hovorí sa, že nové myšlienky sa nepresadzujú silou argumentov, ale tým, že ich odporcovia odídu do dôchodku. Tak je to všade a asi sa s tým musíme zmieriť. Vyslúžilí profesori sú dnes vítaní na rôznych nových ekonomických fakultách, čo vznikli po celom Slovensku a svojimi vedeckými titulmi vylepšujú kredit inak dosť pochybných škôl. Ako to môže ovplyvniť výchovu novej generácie našich ekonómov? Dnešní študenti majú možnosť dostať sa k zahraničnej literatúre. Môžu ísť študovať do zahraničia, aj na prestížne svetové univerzity. I keď musím povedať, že s ich návratom je to horšie. Ostávajú najmä v Amerike, ale na to trpí celá Európa. Spoločnosť v Európe nie je totiž celkom spravodlivá. Ako to myslíte? V Európe sa obohacuje veľmi veľa ľudí, ktorí nijako neprispievajú k spoločnému bohatstvu. Amerika nie je ideálna, ale tí, čo prispievajú k bohatstvu, dostávajú z vytvoreného koláča relatívne viac. Je to podľa môjho názoru spravodlivejšie. Na Slovensku bola v roku 1990 v podstate jediná organizovaná skupina ekonómov - protitransformačný NEZES. Tí mladší sa v tom čase len hľadali. Reforma, ktorá pre ekonómov predstavovala úžasné laboratórium, vás zastihla nesformovaných? Áno, bolo to tak. Takže ste sa na nej ani veľmi nemohli podieľať? Minimálne. Ja som sa aj snažil, asi dvakrát som išiel do sídla VPN na akýsi ekonomický klub. Našiel som tam väčšinou ľudí nad šesťdesiat rokov. Debatovali napríklad o tom, že na Slovensku by sa nemalo privatizovať. Prihlásil som sa a povedal, že podľa mňa by sa privatizovať malo. Takmer unisono mi oponovali, že naši ľudia nemajú na privatizáciu peniaze. Povedal som im, že ja si viem teoreticky predstaviť privatizáciu veľkých podnikov povedzme za korunu. Aká bola reakcia? Smiali sa mi a hovorili, že som ešte mladý, že by to chýbalo v štátnych účtoch. Paradoxne, neskôr to boli práve aj mnohí z nich, ktorí privatizovali za lacný peniaz štátny majetok. Prečo bola podľa vás na Slovensku odmietnutá Klausova ekonomická reforma? Ja mám na to takú zvláštnu teóriu. Podľa mňa bývalá ŠtB nebola primárne orientovaná na odpočúvanie ľudí, ale na tvorbu verejnej mienky, a tieto štruktúry boli na Slovensku začiatkom 90. rokov využité práve na to, aby spochybnili Klausovu reformu. Je však možné, že aj bez nich by ju Slovensko neakceptovalo. Nebolo to aj tým, že na Slovensku sa neobjavil populárny ekonóm, ktorý by dokázal nadchnúť pre reformu ľudí? Na Slovensku nebol dopyt po takom type politika. A politika robí dopyt, ponuková stránka nie je podľa mňa v politike primárna. Podľa jednej americkej štúdie vychádza, že vo voľbách nie je nič také rozhodujúce ako to, či kandidáti hovoria to, čo voliči chcú počuť. Mala niektorá slovenská vláda jasnú ekonomickú víziu? Dokonalú určite nie. Ide tiež o to, čo si predstavujeme pod víziou. Ak je to administratívne určenie kľúčových odvetví a podnikov, ktoré budú v budúcnosti nosné, tak našťastie ani jedna ponovembrová vláda niečo také nevytvorila. Ak je to ale určenie princípov, na ktorých by mala spoločnosť fungovať (rovnosť šancí, transparentnosť, vymáhanie zákonov), tak si myslím, že s výnimkou bývalej vlády sa situácia postupne zlepšuje. Ktoré vládne zásahy predstavovali na Slovensku najväčší odklon od Klausovej reformy? Dovozná prirážka, revitalizačný zákon, mzdová regulácia, zákon o cenách, spomalenie privatizácie a integračných procesov. Ale príliš veľké technické odklony od reformy neboli. Väčší problém bol možno v zhoršení imidžu Slovenska a v úzkom prepojení vlády na záujmové skupiny. Ale v tomto smere sa zrejme od vlastných plánov odklonil aj sám ich autor. Čo reálne najviac poškodilo ekonomiku? Nekultivovanosť, ktorá spôsobila praktické vyradenie Slovenska zo slušnej spoločnosti. To, že sa mafie dostali tam, kam chceli. Takzvaný rent-seeking behaviour, čiže to, že ľuďom sa viac oplatilo chodiť lobovať na ministerstvá za rôzne výhody, než prispievať k bohatstvu krajiny. Ako vznikla veľká makroekonomická nerovnováha? Výrazný ekonomický rast od roku 1994 bol umelý, prudko rástol zahraničný dlh. Išlo o štátne pôžičky alebo pôžičky garantované štátom. Ak by išli súkromným firmám na ich vlastné projekty, bez garancie vlády, tak je to v poriadku. Lenže tu vláda do ekonomiky napumpovala „nezdravé peniaze“. Myslím, že najmä preto, aby sa udržala do volieb. Určite to robila len z tohto dôvodu? Podľa mňa áno. Rozprával som sa s Pinochetovým poradcom, bol to jeden zo známych „Chicago boys“, ktorí robili úspešnú chílsku reformu. Hovoril mi, že Pinochet vôbec nerozumel ekonomike. Povedal iba, že chce, aby sa ľuďom žilo dobre a aby si nemuseli požičiavať peniaze od Američanov. Inak dal ekonomickým poradcom voľnú ruku. Tak ja vnímam Mečiarovu objednávku adresovanú Kozlíkovi. Vďaka nej sa nám žilo dobre. Dobre? Nad pomery. Požičiavali sme si a neriešili problémy. To bol rozdiel od Chile... Asi taký, aký je medzi poradcami z chicagskej školy a ekonómami bývalej vlády. Myslíte si, že Mečiarova vláda rozhadzovala preto, že nerátala s tým, že bude pri moci aj po voľbách? To im muselo byť jasné už najmenej dva roky. Nerobili to skôr z naivity či hlúposti? Nemysleli si, že tie pôžičky nejako splatia? Možno. Ale pochybujem o tom. Myslíte si, že Kozlík vedel, o čo ide, keď sa štát tak nezmyselne zadlžuje? On patril medzi tých ekonómov, čo veľmi rýchlo pochopil trhový mechanizmus. Podľa mňa tomu všetkému dobre rozumie. Ale bývalá vláda to mala vyrátané len do volieb. Vedeli, že sa ekonomika dostane do vážnych problémov: narastie inflácia, nezamestnanosť, poklesne HDP... Cez rast zadlženosti sa im toto všetko podarilo časovo posunúť až za voľby. V takejto hospodárskej politike však bolo možné pokračovať iba nejaký čas. Myslím si, že Mečiar jednoducho nemal sebakontrolu. Mohol ešte pokojne predať Slovenský plynárenský priemysel, Slovenské elektrárne, Telekomunikácie - a z toho by istý čas zasa vyžil. Ešte by mu ostali banky... Aj tie by sprivatizoval, aby mal na nejaký čas financie. Znamenalo by to ale, že by sme sa dostali do situácie, v ktorej by už nebolo rezerv. A v takej dochádza všade vo svete k hospodárskym katastrofám. Prečo západ dosť dlhý čas chválil slovenskú ekonomiku, dokonca aj v čase, keď už bolo jasné, že ide o umelý rast? Aj MMF to začal kritizovať až v 1998... Ľudia z týchto medzinárodných finančných inštitúcií majú k dispozícií len čísla. Ale my tu žijeme, poznáme Rezeša, vieme, čo urobí. Vieme, čo sa stane, keď sa vláda zaručí človeku, ktorý celý život len čapoval pivo, za miliardové pôžičky. Ľudia z OECD, či MMF to nemôžu odhadnúť. Áno, MMF v našom prípade zlyhal. Priveľký dôraz dával na formálnu stránku veci. Nepýtali sa napríklad vás, ako to je? Niekoľko rozhovorov sme absolvovali, ale to asi nestačilo. Myslíte si, že predchádzajúca vláda by po voľbách pokračovala v takej nezodpovednej ekonomickej politike a Slovensko by dostala do skutočnej krízy? Aj bývalá vláda sa už naučila, že nepopulárne kroky treba prijímať na začiatku volebného obdobia. Tiež by teda zvyšovala ceny a škrtila výdavky. Ale imidž krajiny, aký vytvorila, ani svoje spojenie s lobistickými skupinami by už nebola schopná zmeniť. Preto by to mala ešte horšie, než súčasná vláda, hoci aj ona bude musieť pre svoje prežitie predať niektoré takzvané strategické podniky. Práve preto sa Mečiar pokúsil o referendum o neprivatizácii týchto podnikov. Chcel tým novej vláde prekaziť aj posledné východisko z marazmu, ktorý sám spôsobil. V čase vášho pôsobenia na Protimonopolnom úrade ste sa občas zúčastnili rokovania Mečiarovej vlády. Bol tam aspoň niekto, kto pred zadlžovaním štátu varoval? Nie. Mal som pocit, že sa tam uvažovalo ako za socializmu - veď to nejako pôjde... Prečo potom nechali Národnú banku relatívne nezávislú a netlačili peniaze ako chceli? Báli sa vysokej inflácie, pretože na príkladoch iných štátov videli, že by ich to mohlo stáť moc. Navyše nechceli, aby slovenská koruna klesla príliš pod českú. Kto robil reálnu politiku NBS? Guvernér Masár? Skôr by som mal pocit, že Jusko, Kohútiková, Adamec, ale iste aj ďalší. Nepoznám vnútorné pomery NBS natoľko, aby som mohol zodpovedne súdiť. Aká teda bola rola Masára? Predpokladám, že najmä politická, ale považujem ho tiež za ekonóma, ktorý ovplyvňoval politiku NBS. Myslíte si, že predošlá vláda by súhlasila s plávajúcim kurzom koruny? Bola to neštandardná vláda, ktorej kroky boli nepredvídateľné. Pre ilustráciu: raz napríklad zatelefonovali na hranice, a povedali, čo sa nesmie dovážať. Pri takejto politike sa vôbec nedá predpokladať, čo by v jednotlivých oblastiach robili. Možno by zaviedli dovoznú prirážku. O tej sa však hovorí aj v dnešnej vláde. Ak to prejde, potom sa zatiaľ v ekonomickej oblasti naozaj zmenila iba kultivovanosť vládnej politiky, ale nie jej podstata. Treba však vziať do úvahy aj opatrenia, ktoré sú s nesystémovými krokmi, akým prirážka je, spojené. Volili ste vo voľbách zmenu? Volil som dobre. Čo ste si ako ekonóm mysleli o predvolebných sľuboch opozičných politikov, napríklad o dvojnásobných platoch? Ako ekonóm som z toho nebol šťastný, hoci politicky je to asi legitímne. Trochu voličov oklamať? (Smiech.) Treba ich získať. V tomto prípade by som povedal, že ide o vybratie len časti celkového obrazu. Dvojnásobné platy totiž reálne môžme dosiahnuť. Ide o to, čo preto musíme obetovať. Napríklad zvýšiť infláciu, zadlženosť, predať SPP a výťažok venovať na rast miezd. Mala podľa vás bývalá opozícia pripravenú skupinu dobrých ekonómov? Skôr ide o individuality. Aké tri ekonomické individuality si vážite? Z hľadiska ich prínosu pre ekonomiku Mikloša, Schmögnerovú a Kučeráka. A tiež Dzurindu. Nová vláda prišla najskôr s ráznymi slovami a Miklošovým balíčkom, neskôr sa však ukázalo, že razantné boli len slová. Očakávali ste to? Očakával som, že pre nedostatok informácií o skutočnom stave ekonomiky bude úvod problémový. Ale myslel som si, že potom to pôjde rýchlejšie a aj razantnejšie. V Maďarsku prijímala pred rokmi ozdravný Bokrosov balíček socialistická vláda, a nemala s tým problém. Prečo ho má SDĽ? Jednak zrejme neverili, že stav u nás je taký, aký je. Keď napríklad pred týždňom počuli najnovšie čísla o mínusovom raste HDP, boli zjavne prekvapení. Ale začínam mať dojem, že kritika predchádzajúcej vlády zo strany časti bývalej opozície bola daná skôr opozičnosťou než skutočným presvedčením. A nejde len o SDĽ. Hovoríte, že si vážite Schmögnerovú. Prečo teda SDĽ brzdí nevyhnutné radikálne ekonomické kroky? Hlavne sa mi zdá, že vláda nijaké radikálne kroky zatiaľ nepredkladá. Teraz je napríklad spor, či zvýšiť DPH, čo navrhuje Mikloš, alebo zaviesť dovoznú prirážku, čo chce SDĽ. To nie sú systémové radikálne kroky, to je skôr pokračovanie neštandardných postupov. Pričom ak sa hlbšie zamyslíme, možno budeme prekvapení, ktorá z uvedených alternatív je ľavicovejšia. Veď dane u nás sú už dnes príliš vysoké. Naozaj vláda nevie, že musí razantne konať? Možno sa spolieha na inak veľmi potrebný predaj niektorých prirodzených monopolov zahraničným investorom, čím by na čas získala isté zdroje. Aké monopoly by sa mohli predať? Telekomunikácie, časť elektroenergetického komplexu, vodárne, kanalizácie, teplo. A možno sa baviť aj o plyne. Nehrozí, že predajom týchto podnikov vláda iba zapláta diery, ktoré nechce riešiť nepopulárnymi krokmi, čím sa získané zdroje rýchlo prejedia? Hrozí. Kozlík im to už šikovne povedal, keď tvrdil, že to treba použiť na splátku dlhov. Že to hovorí práve on... Preto som ho nezaradil medzi troch ekonómov, ktorých považujem za najužitočnejších pre Slovensko. Považujete schválený rozpočet za socialistický? Pokiaľ sa nereformuje štátna správa, dôchodkový systém, zdravotníctvo, školstvo, a nezmení sa systém verejného obstarávania, s rozpočtom nikto nič neurobí a je takmer zbytočné ho kritizovať. Treba najskôr zmeniť nezdravé prostredie, v ktorom rozpočet vzniká. Z rozpočtu je jasné, že vláda nie je ochotná rušiť mnohé nezmyselné inštitúcie, v ktorých sa mrhá prostriedkami na množstvo byrokratov. Prečo to tak je? Neviem. Vláda predpokladala trojpercentný rast a s týmto číslom konštruovala rozpočet. Podľa najnovších čísel však bude možno nulový. Mňa by neprekvapilo, keby bol dokonca mínusový. Ale to vážne zasiahne do príjmovej stránky rozpočtu, nie? Ak bude vláda chcieť, bude mať trojpercentný rast. Stačí urobiť niektoré umelé kroky. Vláda bola z najnovších makroekonomických čísel zdesená. Ak by reagovala racionálne, a začala škrtať vo výdajoch štátu, čo by tento ozdravný proces stál jednotlivého priemerného občana? Odhadujem, že zhoršenie životnej úrovne o 5-10 percent na dva roky. To zase nie je až také strašné... Samozrejme, že nie. Žijeme v časopriestore, v ktorom sú príliš veľké výkyvy nepravdepodobné. Možno, ak by ostal Mečiar vo vláde, mohlo by dôjsť po vyčerpaní rezerv k dramatickému zhoršeniu, pretože by neprišli investície a životná úroveň by klesla aj o 80 percent. Ale dnes? Už len novinárska obec s mnohými mladými ekonomicky uvažujúcimi ľuďmi by túto vládu nenechala robiť veľké psie kusy. Nijaké Rusko tu podľa mňa nehrozí. Už po dvoch rokoch rozumnej politiky by mohla životná úroveň opäť rásť? Áno. Ku koncu volebného obdobia by rast HDP mohol byť opäť okolo 6 percent. Naozaj to teda nemusí byť žiadna katastrofa. Už za bývalej vlády sme vždy písali, že hrozné sú trendy, nie reálny stav. Nie je tu veľa ekonómov, ktorí by boli schopní trendy naozaj zmeniť. Nelákalo vás vstúpiť do politiky? Mal som pred voľbami pomerne lukratívne ponuky. Lenže ja si myslím, že politik toho až tak veľa nezmôže. Ako ekonomický analytik máte väčší vplyv na zmenu trendov než minister? Možno aj áno. Politik musí hovoriť to, čo chcú počuť jeho voliči. Ja môžem hovoriť to, čo si myslím. Takže politikom nikdy nebudete? To som nepovedal. Vo svojom živote som bol viackrát prekvapený, k čomu som dospel. Možno raz bude nejaká funkcia pre mňa zaujímavá. Dnes však nie je. Čo vás na vašej dnešnej práci až tak baví? Určite sloboda. A potom možnosť ovplyvniť aj veľké veci. Ešte v roku 1991 som bol na stáži v Bruseli, a po návrate som priniesol koncepciu zákona o verejnom obstarávaní, ktorá sa dostala do uznesenia vlády. Vzápätí sa rokovalo o štátnej objednávke na stavbu akejsi budovy. Ponuka veľkej firmy bola za 140 miliónov, a nebyť zákona, dostala by to. Takto to získala iná firma za 60 miliónov. Takže sa vďaka súťaži ušetrilo 80 miliónov. V tom čase sa ma jedna známa, sestrička v nemocnici, opýtala, čo vlastne robím. Povedal som jej, že som práve ušetril na plat možno desiatich sestričiek na celý ich život. Koľko politikov to môže povedať? Vaše Centrum pre hospodársky rozvoj sa zaoberá podobnými činnosťami ako spoločnosť MESA 10. Z nej sú dnes viacerí ľudia vo vláde a štátnej správe, od vás nikto. Prečo? Ponuky boli, ale na všetky sme reagovali rovnako. Pokiaľ išlo o poradné orgány, hovorili sme áno. Ja som napríklad členom Hospodárskej rady vlády, kolegyňa je v poradnom zbore ministerky financií. Pokiaľ však išlo o ponuky na plné úväzky, naša odpoveď bola nie. Prečo? Lebo nás naša práca baví. Štátny úradník končí o pol piatej, tu ľudia pokojne sedia do večera. Teraz je piatok šesť hodín večer a všimnite si, že stále sme viacerí tu. A radi. Povedali ste, že ste členom Hospodárskej rady vlády. Hovoríte tam, čo by mala podľa vás vláda robiť? Áno. Prečo vás nepočúvajú? (Smiech.) Hovorím tam len krátko, prítomných je asi štyridsať ľudí. A možno, že sa mýlim v tom, čo hovorím. Je tam konsenzus v tom, čo by sa malo robiť? Nie. Ale býva tam tvorivá diskusia. Nehrozí dnes Ivanovi Miklošovi, ktorý často prezentuje nutnosť ráznych krokov v ekonomike, že kvôli ich zablokovaniu vo vláde získa on sám napokon obraz človeka, ktorý o reforme iba rozprával? Nezmení sa imidž radikálneho reformátora na imidž radikálneho kecala? Hrozí to. Hoci má za sebou časť SDK, takže čosi predsa len presadiť môže, jeho funkcia naozaj nie je politicky šťastná. Nemá dosť kompetencií? Skôr sa mi zdá, že Ivan Mikloš je človek skôr vhodný do mimovládnej organizácie, kde môže hovoriť pravdu bez ohľadu na svoju popularitu. Naozaj neviem, kto iný z politikov by vyšiel s nepopulárnymi vecami tak, ako to robí občas on. Mám z toho pocit, že nemá politické ambície. To hovorí aj on sám. Ale ak mu ide o zmeny v ekonomike bez ohľadu na vlastnú popularitu, a napriek tomu sa nedejú, nakoniec nebude ani populárny, ani sa nič nezmení... Niečo hej. Mám dojem, že na potrebných dereguláciách cien má podstatný podiel. Na začiatku rozhovoru ste nám povedali, že Mikloš sa podľa vás stále nenaučil účinne vysvetľovať verejnosti potrebu nepopulárnych krokov. Prečo si to myslíte? Mňa oslovuje, lenže v rebríčkoch popularity napriek šanci nestúpa. Čo by mal robiť inak? Ja mám na stene pred sebou vždy najnovší prieskum o poradí problémov, ktoré ľudí najviac zaujímajú. Takže, keď sa ma zajtra novinár opýta, či treba privatizovať telekomunikácie, odpoviem mu, že áno, pretože to pomôže znížiť nezamestnanosť a zvýšiť životnú úroveň. Určite nepoviem, že privatizovať treba, pretože je to systémové opatrenie. A to nie som politik. Nejde o klamstvo. Ide o spôsob prezentácie. Takže Mikloš sa vyjadruje nepoliticky? Mám pocit, že do istej miery áno. Asi naozaj nemá tieto ambície. Ak chce niečo zmeniť, mal by ich mať? Asi áno. Aj keď by ho mohli „zastúpiť“ jeho kolegovia politici. Ak je v dnešnom stave ekonomiky naozaj nevyhnutné presadiť nepopulárne opatrenia, mali by sa za ne celou svojou váhou postaviť všetky možné autority. V prvom rade predseda vlády. Prečo to nerobí? Dzurinda je politik. Mimochodom, veľmi dobrý politik. Ale opakujem, skôr sa mi zdá, že sa zatiaľ nie je veľmi za čo postaviť, lebo tie radikálne opatrenia stále akosi nevidím. Premiér ako bývalý ekonóm by však o ich potrebnosti mal vedieť. Niektoré sa urobili, napríklad už spomenuté zvýšenie cien. Momentálne však nič podobné naozaj nevidím. V júni má prísť návrh reorganizácie verejnej správy. Bude to opatrenie, o akom hovoríme? Určite. Vtedy sa ukáže, či sa zaň premiér celou váhou postaví. Ak by ste boli premiérom, aké nepopulárne opatrenie by ste dnes presadzovali? Privatizáciu telekomunikácií, hoci sú ľudia proti. A tiež zmeny v sociálnej sieti, pretože u nás je príliš vysoká minimálna mzda a príliš vysoké dávky v nezamestnanosti. Možno aj presun váhy obmedzenia dovozov zo Západu na Východ. Vláda však minimálnu mzdu ešte zvýšila... Áno. Čo to znamená? Aj v Maďarsku prišiel Bokrošov balíček až v okamihu, keď už bolo veľmi zle. Takže si ešte počkáme, kým bude horšie? Je možné, že vláda bude mať smolu. Ak neurobí potrebné veci teraz, potom ich bude nútená robiť o dva roky, takže do ďalších volieb nepôjde za rastu, ale za reštrikcie. Ešte jedna otázka k svetovej diskusii o ekonomike. Sledujete ju? Trochu hej. Čo je dnes hlavný trend? Napríklad nová inštitucionálna ekonómia. A pokiaľ ide o odveký spor zástancov štátu a jeho odporcov, vyzerá to tak, že konsenzus bude asi takýto: Vláda môže zasiahnuť, ale len tam, kde to dokáže preukázateľne lepšie než trh. To znamená, že neexistuje vzorec, kde štát má zasahovať do ekonomiky, a kde nie. Ide o to, aby vláda transparentne deklarovala svoje plány a vysvetlila ich verejnosti. Z diskusie informovaných ľudí potom môže vyplynúť súhlas s administratívnym doplnením trhového mechanizmu. Kam sa radíte v našom delení na pravicu a ľavicu? Radím sa do Centra pre hospodársky rozvoj. Ako človek egoisticky poviem, že by som bol rád, aby moje deti bývali v krajine s vyššou kvalitou života, než je štandard v Európe. Pre tento cieľ treba našu ekonomiku silne zliberalizovať a priblížiť ju v miere slobody k Spojeným štátom. To by malo byť skôr pravicové opatrenie. Keďže ale USA už dlhšie riadi de facto americká ľavica, mám pocit, že rozdeľovanie na pravicu a ľavicu sa pomaly prežíva. Cestou na tento rozhovor sme pre hotelom Holiday Inn stretli mladého slovenského podnikateľa (blízkeho SOP). Nasadal práve do Jaguára. Nemáte takéto ambície? Kým to nenapadne mojej žene, tak nie. Mimochodom, myslím, že ju to nenapadne. Omnoho viac než voziť sa na Jaguári, ma baví napríklad takýto rozhovor. Súhlasím s Beatles, že najlepšie veci na svete sú zadarmo. Nezávidím tomu podnikateľovi, ja som spokojný človek. A pochybujem, že ten človek s Jaguárom je spokojnejší, než ja. Vyzeral celkom spokojne. Odpoviem otázkou. Ak by ste si mali vybrať, či chcete, aby sa vaši priatelia
s vami stretávali preto, že máte jaguára,
alebo preto, že je to fajn, čo by ste si vybrali? Neverím, že jaguára.
A ak áno tak si predstavte kvalitu
ľudí, s ktorými strávite zvyšok života.
Eva Čobejová
|
 |
© CPHR 1996 - 2000 |
 |
